7. Pozvaná na Commercial End

Postupne som sa učila rôznym veciam. Ako napríklad, že v sobotu v práci stretnem všetkých futbalistov, vo štvrtok ľudia hrajú šípky a v stredu o ôsmej večer chodia na pohár červeného vína miestni univerzitní profesori a vedci. Vždy som leštila poháre blízko pri ich stole a počúvala každé slovo, každú dišputu, a keď sa nikto nepozeral, tak som si to všetko zapisovala. Knihy o ktorých sa hádali, prednášky, ktoré hodnotili ako najlepšie na univerzite, mená, dátumy a spory. Viac ako polovici som nerozumela, ale cítila som sa tak, že tu sa môžem naučiť veľa. Nikdy si asi nebudem môcť dovoliť chodiť na najprestížnejšiu univerzitu na svete, ale ak budem dýchať ten istý vzduch ako títo ľudia, možno sa niečo stane.

Postupne som sa naučila aj to, že do centra chodí autobus číslo 111, a že poschodové čudo príde určite zo strany, z ktorej to najmenej čakám a otvorí dvere na opačnej strane, ako si myslím, že by mal. Naučila som sa aj, že Swaffham Bulbeck je staršia časť Cambridge ako Histon, a že na Commercial End bývajú najvýznamnejší a najmúdrejší ľudia, a potom ešte Gilbert. Ale to je už iný príbeh. Zvykla som sa tam v nedeľu neskoro večer prechádzať a pozorovala som svetielka v tajomných oknách na rozprávkových domoch. Vôbec nevyzerali ako prepychové vily. Boli to skôr staré anglické kamenné sídla, ale tiež malé skromné domčeky. Lákal ma obsah tých domov, ľudia, ktorí tam bývali a ich príbehy. Očarená, pomaly som si prezerala každú bránu, každý plot a hádala, v ktorom z nich býva slávny Frederik Sanger, dvojnásobný nositeľ Nobelovej ceny za biochémiu.

A potom sa niečo stalo. Ani sama neviem prečo, možno preto, lebo som si to tak veľmi priala a Boh rád plní sny. Každopádne, bola som pozvaná na Commercial End. Jeden starší pár, ukázalo sa, že to bol najmilší pár na svete, ma pozval k sebe domov na návštevu. Volali sa John a Bridget. Od rána som bola nervózna a skúšala premýšľať nad vhodnými témami na rozhovor. Nič sa mi nezdalo dosť dobré, zrazu som sa sama sebe zdala nudná, nedôležitá, hlúpa a nevzdelaná. No nič, dievča, nejako bolo, nejako bude. Každý raz bol na Commercial End po prvýkrát.

Čakala som na Johna na lavičke pred Čiernym koňom a bola som značne nervózna. Prišiel presne tridsať sekúnd pred dohodnutým časom odchodu a na Commercial End sme sa prešli pešo. Bol to len kúsok cesty, a predsa to bol úplne iný svet. A keď som na chvíľu zastala pred nádhernými červenými dverami, začala som mať pochybnosti, či bol dobrý nápad to pozvanie prijať. Nervozity ma nezbavila ani slúžka, ktorá nám otvorila dvere a vzala kabáty. Prešli sme do salónika, kde sme si dali pred večerou sherry. Ľudia mi vravia, že vraj mám veľké oči, ale mali ste ich vidieť vtedy. Snažila som pohľadom objať všetko, všetko si čo najlepšie zapamätať. Pomaličky som popíjala sherry a počúvala hostiteľov, ako získali stolík z čias kráľa Juraja, a ako ho treba ošetrovať. Prezerala som si rodinné fotografie, z ktorých som sa dozvedela, že John a Bridget majú dve dcéry a Hennie, tá staršia, má malého syna Williama a čaká bábätko. Prešli sme do kuchyne, kde som sa zoznámila s tým významným stolom a zároveň som si našla menovku so svojím menom, aby som vedela, kam si mám sadnúť. Boli sme len štyria, ale zvyky sú zvyky. Verne som kopírovala všetko, čo som videla domácich robiť a dokonca sa mi raz alebo dvakrát podarilo povedať čosi vtipné alebo niečo aspoň trochu k téme. Napadlo mi spýtať sa Johna, kde zvykol pracovať predtým, ako odišiel na dôchodok. Možno niekde inde je to trápna zdvorilostná otázka. Ale na Commercial End neviete, čo očakávať, ale môžete si byť istí, že to bude zaujímavá odpoveď.

John nesklamal. Pracoval pre firmu, ktorá zaviedla 3D programy do počítačových sietí a bol absolútnym priekopníkom vo svojom odbore. Raz sa stala taká vec. Niečo v materskej firme v Spojených štátoch sa pokazilo a nikto to nevedel dať do poriadku. Dala by som vám aj podrobnejšie informácie, čo to bolo a čo presne sa stalo, ale John ma zaplavil stovkou nových odborných slovíčok, ktoré som dovtedy v živote nepočula a som si takmer istá, že už ich ani nikdy počuť nebudem. Takže si nie som celkom istá, čo sa stalo, ale každopádne, tá firma zavolala do Cambridge a žiadala si Johna. Vysvetlili mu cez telefón problém a opýtali sa ho, či by to vedel opraviť a ako dlho mu to potrvá. Položil im pár doplňujúcich otázok a odpoveď znela: Áno, niekoľko dní.

Poslali poňho ešte v ten deň lietadlo. John prišiel, pozrel sa na vec zblízka a oprava mu trvala pol hodiny. Sám povedal, že mal veľké šťastie, na čo ho Bridget prerušila a s láskou povedala: „Vždy si mal dobrý odhad. Vieš nájsť riešenie, kým ostatní ešte len definujú problém.“ Keď mu ponúkli veľké odmeny za takúto expresnú službu, mohol si vybrať najdrahší hotel v meste, najlepšie auto. John si poprosil niečo iné. Chcel lietadlo naspäť domov. Hneď v tej chvíli.

„Chcel som večerať so svojou ženou,“ povedal teraz pre zmenu s láskou on.